Vyškrabal som oči nepriateľom
a preto teraz nevidím.
Bojujem s nimi dušou, telom.
A to aj proti nevinným.
Nepriznám sa pred sebou
k nejednému poklesku.
Radšej sa trápim potrebou
strkať hlavu do piesku.
Zavádzam sa na zlé cesty,
pretože sú schodnejšie.
Život má byť ale pestrý
a skúsenosti cennejšie.
V labyrinte výčitiek hľadám liek
na nespavosť svedomia.
Keď chcem do seba vidieť, napriek
trpkej pravde, kto som ja.
Mám v rukách vlastný osud
a ochabnuté svaly.
Tak, čitateľ, ma nesúď,
ak sa mi z nich vzdiali.
Keď sa mi z nich vyšmykne,
dám to všetkým za vinu.
Že som šplhal len na pne
a vyšliapal len rovinu.
Že som mával veľa rečí
tápajúcich v prázdnote.
Človeku nikdy nesvedčí
stratiť miesto v živote.
Sťažovať sa však vieme stále,
niet jednoduchšej činnosti.
Každá slabosť vzniká ale,
skôr než sa nám vypomstí.
Vidieť sa tak trochu z diaľky
a spýtať sa seba na cestu.
Zabudnem snáď na rozprávky
a nájdem správnu adresu.
Nestratím ju hneď vo dverách,
pretože si trúfnem vojsť.
Budem mať všetko na perách,
okrem slova minulosť.
Tej som býval často plný
a nič iné už neuniesol.
Je najvyšší čas zdolať vlny,
z ktorých mi jatrí rany soľ.
Prekonať ich je začiatok,
tiež zabudnúť na útechu.
Sporiť si snahu na úrok,
nech nežijem na úteku.
Pred možnými zlyhaniami,
či malicherným triumfom.
Ťažko utiecť, keď sú sami,
silné len tak ako slabý som.
Pre porazených je čas sokom
a mementom sklamaní.
Boja sa vtedy nestáť bokom,
nech ich niekto nezraní.
Alebo nechcú príliš zavadzať,
keď sú druhí na vrchole.
A tak zabúdajú toľkokrát,
že každý orie vlastné pole.