Stopárka

Autor: Martin Lauko | 21.10.2013 o 16:40 | (upravené 21.10.2013 o 17:01) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  119x

Ďalšia báseň ktorú som sa tu rozhodol zverejniť je o niečo staršia ako predošlá, epickejšia a viac priamočiara. Je o naivnosti detských snov a následnom precitnutí do reality.

 

 

Bola prvá z detí na ulici

posledná po zotmení.

Odmala mala príbeh krycí,

ktorý len čas pozmení:

 

Je zabudnuté dieťa kráľa,

na obhliadke terénu.

Hľadá miesto kde praskla skala

a vykvitol dom pre ženu.

Tam bude pestovať

všetky svoje záľuby.

Voči láske protestovať

a to až kým sa zaľúbi.

Bude krásnou princeznou,

aká tu ešte nebola.

Ťažko tam nebyť s ňou,

keď rozpráva o tom dokola.

 

Chodila po obrubníku,

chodník je pre tých, ktorí majú smer.

Domov bol kolobeh kriku

ďalších hladných detských pier.

Musí ísť preto pracovať,

aj keď nie je ešte plnoletá.

Súhlasila s tým jej mať,

teda aspoň počas leta.

Bez peňazí a istoty

kráčala po ceste.

Vždy keď sa život prihodí,

sny sa cítia tesne.

Prestala veriť svojej púti,

už ju omínali nohy.

V tom sa prvé auto rúti

ako blesk z jasnej oblohy.

A tak pozbierala odvahu,

ktorú ešte nestratila,

Zdvihla palec aj hlavu,

nech rozhodne táto chvíľa.

Veď čo sa môže prihodiť

v nekonečnom dôsledku?

Kto sa bojí príkro žiť,

potkne sa aj o smietku.

 

Sadajúc si k vodičovi,

pýta sa, či má cestu do mesta.

„Život je pasažier nový

a tí sa ku mne pomestia."

To bola teda odpoveď,

pomyslela si vzápätí.

Slušnosti dosť nikdy niet,

tak úsmevom mu odvetí.

Keď napokon zišiel z cesty,

začala sa strachovať.

Je tu s ňou každý strom, nebo, hviezdy.

Nemôže sa jej nič zlé stať.

Zastal niekde uprostred,

pozrel na ňu s úsmevom.

„Za mladými mám veľký smäd."

Ten ortieľ udrel ako zvon.

Vyšiel z nej plačlivý ston,

keď jej vztiahol ruku na mladosť.

Aké to ohavné živly v ňom,

ho nútia do nej navždy vojsť?!

Nechal ju ležať v tráve

a zamoril výfukom ten kúsok lesa.

Človek nie je divoch práve,

ale väčšie zviera nenájde sa.

 

Zobudila sa pred hádkou

svedomia a žalúdku.

Už má ústa plné zvratkov,

myseľ plnú zármutku.

Vytiahla z kabelky zrkadlo,

no nevidí svoj príbeh.

„Čo môj plán veľký napadlo?

Vyplavil ma zlý breh?"

Pýta sa svojho odrazu,

je to monológ dospelosti.

V ktorej bude mať odrazu,

nový sen o to bližšie ku bdelosti.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?